Myslenie

Telesnosť je spojená s našim vedomím, takže ak je silná naša duša, bude silné aj naše telo. V priebehu tisícročí sa z času na čas objavili vo svete mimoriadne schopní ľudia, ktorí podstatnú časť svojho života venovali sebaskúmaniu. Vďaka nim sa nazhromaždili cenné poznatky o vlastnostiach ľudskej psychiky a o jej mimoriadnych schopnostiach. Okrem toho sa vypracovali celé systémy cvičení na poznávanie duševných síl. Medzi týmito systémami zastáva popredné miesto joga, ktorá má najprepracovanejšie metódy.

Medzi bežným stavom mysle a stavom číreho vedomia je mnoho medzistupňov, po ktorých ako po schodíkoch postupuje každý, kto jogu začne praktizovať. Patrí sem:

  • Vyššie stupne jogy
  • Autogénny tréning
  • Meditačné cvičenia

Príjemné zážitky sú potom popudom k ďalšiemu zdokonaleniu, k snahe postúpiť o schodík vyššie. Negatívnym prejavom je nedočkavosť, ktorou si človek môže uškodiť.

Obsah našej mysle je formovaný rozumovou činnosťou, prijímaním vonkajších podnetov a taktiež prijímaním vnútorných podnetov. Podnetom vnímania môže byť:

  • Výraz tváre nejakej osoby
  • Gesto
  • Slovo
  • Tušený symbolický význam slova
  • Hotová myšlienka, ktorú prijímame pri čítaní textu alebo počúvaní hovoru
  • Všetko čo počujeme
  • Vidíme
  • Ohmatávame
  • Ovoniavame
  • Ochutnávame
  • Vnútorné pocity z tela (príjemné alebo nepríjemné)

Beh našich myšlienok môže ovplyvňovať:

  • Sugescia
  • Autosugescia
  • Hypnóza
  • Novodobé duševné cvičenia

Pravdivý pohľad na seba je potrebný. Musíme si priznať, že máme sklony poškriabať, kopnúť, pohryznúť, že naše telá sú plné nečistôt. Musíme si takisto priznať že v nás pretrvávajú živočíšne pudy a sú stále veľmi silné. Tieto pudy nás verne sprevádzajú, strhávajú a zážitky, ktoré nám poskytujú, sú na úrovni živočícha (sýtosť, hlad, sex, strach, agresivita). Každý kto si „užil sveta“ vie, že ani najdokonalejšie uspokojenie pudov mu neposkytlo trvalý pocit šťastia a životnej pohody. Naopak, aj v blahobyte a v úplnom dostatku všetkého, po čom zatúžil, cíti prázdnotu, otupenosť a často nezmyselnosť svojho života. Vyžití ľudia sú toho dôkazom. Dosť často končia svoj život samovraždou.

Ľudská duša je tajuplná a neprebádaná. Jej spokojnosť závisí od:

  • Lásky
  • Pravdy
  • Spravodlivosti
  • Čestnosti
  • Súcitu
  • Tvorivosti
  • Poznania

Teda oproti telesným potrebám úplne iná kategória hodnôt. Uvedené dve zložky človeka sa skoro stále stretávajú na bojovom poli, ktorým je naše vedomie. Každá zložka ťahá iným smerom. Ustavične nás čosi strháva do živočíšnej ríše a my sa súčasne usilujeme z toho vymaniť, oslobodiť sa, byť pánmi nad tým, čo sa s nami odohráva.

Duševné skrýva obrovské možnosti. Človek to tuší a trpí, keď žije ako zviera. Siaha po alkohole, drogách, behá po svete zháňa sexuálne zážitky, vymýšľa si milióny spôsobov, ako ujsť sám pred sebou. Ľudská myseľ je nesmierne prefíkaná. Snaží sa za každú cenu skryť pravú podstatu vecí, ospravedlniť a zdôvodniť, prečo sa tak človek správa, prečo tak zamýšľa, prečo tak cíti. Preraziť cez bariéru sebaklamu patrí medzi najťažšie úlohy, s ktorými sa človek pracujúci na sebe musí vyrovnať. Niekedy trvá sebaklam celý život. Často až na smrteľnej posteli sa poobhliadneme za seba a pozrieme na svoj život z iného hľadiska. Možno preto mnohí ľudia, keď umierajú, akoby sa hanbili. Azda je to hanba za premárnený život, za nevedomosť.

Hlavnou úlohou duševných cvičení je zastaviť na chvíľu prúd klamlivých myšlienok, ktoré spôsobujú zastieranie pravdy, uhýbanie pred skutočnosťou a poznanie seba samého. Duševných cvičení je veľké množstvo, ale svojou podstatou sa neodlišujú, či už ide o moderné psychologické metódy alebo prastaré postupy z Východu. Vždy majú za úlohu utíšiť hladinu rozbúrenej mysle a umožniť nám pozrieť sa trochu hlbšie.

Vnútorný pokrok nemožno dosiahnuť sebaklamom, alebo zastieraním skutočnosti. Pštrosia politika, teda nechcieť o nepríjemných veciach nič vedieť a umlčovanie svedomia, môže vnútorný tlak trochu stlmiť, ale nič sa s tým nevyrieši. Naopak, potrebný je pravdivý pohľad na skutočnosť, hlboké vcítenie sa do nej a jej pokojné prijatie. Množstvo problémov si vie myseľ vyriešiť sama. Vyriešený problém prestáva byť problémom, teda prestáva človeka trápiť.

Často nás môžu trápiť otázky ako napríklad tieto:

Ako sa teda správať keď cítim vnútorný nepokoj? Prečo som nepokojný? Klamem? Kradnem? Vediem nevyrovnaný život? Som chamtivý? Prečo som chamtivý? Čo mi chýba? Skutočne mi to chýba? Neklamem sa? Ako sa mi pozdáva chamtivosť iných ľudí?

Pri odpovedaní na tieto otázky si musíme dávať pozor. Nesúdiť samého seba, neopovrhovať, len sa nezaujato skúmať. Najprv sa musím pokúsiť hľadať príčinu v sebe, rozumovou cestou. Ak zistím, že je to chamtivosť, pokúsim sa nájsť jej príčinu.

Ak sa touto cestou objasnia hlavné črty problému, utíšia sa najväčšie vlny na hladine rozbúrenej mysle a možno pristúpiť k najjemnejším metódam sebaskúmania.

V niektorých náučných slovníkoch na Západe je joga doteraz popisovaná trochu sploštene, ako keby sa v nej pri duševných cvičeniach narábalo len s nadvedomím a nevedomým. V skutočnosti sa vyžaduje aktívna práca na sebe aj v oblasti, ktorú moderná psychológia označuje ako duševnú hygienu. Je to celkom v súlade so zásadou, že v joge sa na človeka pôsobí celkovo, teda na všetky jeho zložky. Ani samotnú duševnú zložku nemožno rozdeľovať a zanedbávať jej rozumovú časť. Ak sa má dosiahnuť dobrý výsledok – celková integrácia človeka, nestačí vyčistiť jeho podvedomie a nestarať sa o úroveň mravných hodnôt.

Naopak, človek veľmi potrebuje aj rozum, aby mohol pochopiť vyšší zmysel života. Aj keby sme sa zbavili rôznych tiesní a napätia, je to len dočasné riešenie. Naše prastaré živočíšne pudy idú s nami po celý život a znova a znova nás strhávajú do vnútorných i vonkajších konfliktov. Preto máme k dispozícii rozum a je úplne správne stále sa zdokonaľovať aj v tejto oblasti.

Kto premýšľa nad mravnými hodnotami, začne si vytvárať svoju životnú filozofiu. Takého človeka už neuspokoja lacné filmy, detektívky a podobne. Hľadá diela múdrych ľudí, filozofov, mysliteľov a cíti potešenie, keď zistí, že mu potvrdzujú jeho pocity a názory. Človek vlastne objavuje, že sám v hĺbke duše to už tak cítil, ale teraz našiel niekoho, kto to presne vyslovil. Jediný múdry výrok potom poteší väčšmi ako hrubá rozvláčna kniha.

Myslenie a rozumová činnosť sú schopnosti človeka, na ktoré sa spoliehame a usilujeme sa ich využívať. Pracujeme pritom s informáciami a poznatkami o svete, ktoré máme uložené v pamäti. Naše zmysly nás informujú o svete dosť nepresne, pretože sú svojou citlivosťou a rozsahom vnímania obmedzené. Používame preto prístroje, ktorých údaje však musíme pretransformovať tak, aby sa dali zachytiť zmyslami. Nemôžeme pri súčasnom stave rozvoja vied tvrdiť, že človek má väčšinu poznatkov o svete „z druhej ruky“ sprostredkovaných prístrojmi.

Myseľ zaznamenáva, spracúva a zatrieďuje všetky informácie. Osobitnú pozornosť venuje hrozivým, nebezpečným situáciám a nepríjemným zážitkom. Mnohé z nich prechádzajú do podvedomia, takže na podobné situácie už reagujeme reflexívne. Na druhej strane nás myseľ zbavuje vidieť veci a javy nezaujato, novo a tvorivo. Všetko hneď vedome i nevedome porovnávame s tým, čo sme už zaznamenali v minulosti. Tak sa stáva, že všetko známe a preverené sa prijíma ľahšie ako neznáme, tajomné a nepreskúmané. Čím väčšmi je vedomie zaplnené starými skúsenosťami, tým väčšmi máme sklon ku konzervativizmu, neústupnosti novému a na dôvažok, čím je človek ustráchanejší, tým je opatrnejší, tým menej ochotný opustiť známe a vychodené chodníčky. Veľmi záleží aj na povahe človeka, či používa fantáziu, intuíciu, či vie riskovať, teda v akom pomere je schopný zapojiť do činnosti ľavú aj pravú mozgovú hemisféru. Na týchto vlastnostiach je napríklad založené aj dobré vedecké myslenie.

Je ešte iný druh myslenia, ktorý nás má chrániť pred strachom z neznáma. Dá sa povedať že je tobádavé a tvorivé myslenie. Duševné myslenie obsahuje túžby po láske, kráse a iných hodnotách, ktorých vznik by sme len ťažko mohli zdôvodniť pôsobením strachu. Jednoducho, človek má v sebe túžbu po nekonečne, po dokonalosti, po ušľachtilom konaní, sebaobetovaní, láske, pravde a spravodlivosti. Túži poznať zmysel života a bytia.

Tieto vysoké duševné ambície stále narážajú na obmedzenia, ktoré nám stavia do cesty hrubá hmota, telo, zemská príťažlivosť, sily prírody. Obmedzenia pôsobia tak, ako keby vtákovi zviazali krídla. Takto vzniká túžba človeka ovládnuť prírodu, poznať jej zákonitosti, získať nadvládu, nezávislosť a slobodu. Skúma hmotu, formuje ju podľa svojich predstáv. Chce si podrobiť vzduch, vodu i zem. Skladá hudbu, maľuje, vyrezáva z dreva, kreše z kameňa, učí sa lietať, potápať, liezť do výšok, prekonať rýchlosť zvuku, dostať sa na iné planéty a tak ďalej. Je to čudný zápas. Čím hlbšie sa človek pozrie do vnútra hmoty, tým je viac prekvapený, čo všetko ešte nevie. S každým objavom, s každým vyriešeným problémom sa vynára množstvo nových otázok. Čím ďalej sa človek podíva do vesmíru, tým viac sa mu zväčšuje oblasť, do ktorej už nedovidí. Čím väčšmi sa usiluje si podmaniť prírodu, tým väčšie ťažkosti sa mu vynárajú. Namiesto očakávaného pocitu nadvlády sa objavuje buď neurotickosť, alebo veľká úcta k dokonalosti prírody a pokora spojená s poznaním, že príroda je náš priateľ, nie otrok!

Dostali sme sa tak ďaleko, že rozum, ktorý nás mal chrániť pred strachom z budúcnosti a z neznáma, hoci vyriešil mnohé problémy, zaviedol nás do bludného kruhu nových ťažkostí a neposkytol nám očakávanú záštitu a pocit bezpečia. A tak veľa nevyriešených problémov len pekne zakryl, zamaskoval, možno dočasne i pre naše dobro. Na istej úrovni osobného vývoja však takéto krycie manévre mysle už začínajú pôsobiť ako brzda, či prekážka pokroku. Predovšetkým to bráni v pravdivom sebapoznávaní a v schopnosti vidieť novo, tvorivo, nezaujato. Bránime sa čokoľvek meniť, urputne obhajujeme svoje zlozvyky, zaužívaný spôsob života, výživy, práce a výchovné metódy.

Načúvame iným názorom len na pol ucha, aj to len preto, aby sme si ihneď pripravili odpoveď, ktorou mienime rečníka usadiť. Tak každý chrlí svoje názory a buduje si z nich hradbu proti iným názorom, len aby nemusel niečo meniť na svojich, aby nestratil pozíciu pred druhými ani pred sebou.

Udržanie pozície alebo snaha o seba presadenie, seba potvrdenie, to všetko sú prejavyzamaskovanej úzkosti vyvolanej pudom sebazáchovy. Aj keď človek nebojuje priamo s prírodou, aj keď má zabezpečené dobré živobytie, úzkosť stále pôsobí a ženie ho ku karierizmu, chamtivosti, k túžbe po moci a sláve, k presadzovaniu svojej osoby, k seba zabezpečovaniu. Naopak, kto nemá strach o seba, kto je skromný a nezdôrazňuje svoju osobu ten netúži ani po bohatstve, ani po vodcovskej palici.

Na záver úvah o zradnom pôsobení mysle musíme však uznať, že je to potrebná a veľmi cenná schopnosť človeka, užitočná nielen pre cieľavedomú vonkajšiu činnosť, ale aj pre vnútorný pokrok. Je to myseľ, ktorá nás najprv chráni, potom vedie až k pocitom nadradenosti v prírode a nakoniec si prizná svoju nedokonalosť a ukáže nám cestu ďalej. Je to cesta do sfér intuície, kde už rozum nesiaha.

Článok pre vás pripravila Ing. Viktória Chovanová.

Použitá literatúra

  • Osem stupňov výcviku, Milan Polášeka