Môj prvý pôrod

Týmto malým príspevkom, by som sa Vám chcela zdôveriť o mojom prvom pôrode. Na miminko sme s manželom čakali pomerne dlho. Po dvoch rokoch „snaženia sa“, sa nám to konečne podarilo. Keď som túto radostnú správu povedala manželovi od dojatia sa rozplakal. Boli sme nadšení asi ako každý pár, ktorý túžobne očakáva, aby sa na tehotenskom teste objavili dva prúžky. Tehotenstvo prebiehalo bez väčších problémov. Klasické ranné nevoľnosti, pocit, že sa už do ničoho nezmestím sme ku koncu tehotenstva riešili dennodenne. Mimochodom pribrala som 18kg, čo je nie len podľa mňa pomerne dosť. Ale nevadilo nám to! Jediné, čo nás skutočne zaujímalo bolo, aby dieťatko bolo zdravé. S blížiacim termínom pôrodu náš strach a obavy, ako to bude všetko prebiehať, priamo úmerne rástol. 17. 02. 2008 niečo po pol noci som sa zobudila a musela som ísť na toaletu. Tam mi začala tiecť plodová voda, tak som opatrne zobudila manžela a oznámila mu, že asi tá chvíľa je už tu! Ten s malou dušičkou okolo mňa zmetene pobehoval a ja som sa len usmievala. Ja, na moje prekvapenie, úplne v kľude som sa osprchovala, nalíčila a obliekla. Manžel už netrpezlivo stál pri dverách s taškou v rukách a snažil sa náš odchod urýchliť. Ale ja neviem ani prečo som stále ostávala úplne pokojná, veď na svet za pár hodím privediem novú ľudskú bytosť. Akoby som zrazu vedela, čo bude nasledovať, akoby som to už niekedy zažila a vedela, čo presne mám robiť. Cesta do nemocnice bola pre mňa veľmi rýchla. Nikdy by som nepovedala, že za taký krátky čas sa dá tá cesta zvládnuť. Po príchode do pôrodnice to šlo pomerne rýchlo. Manžel tvrdí síce niečo iné (typická mužská nedočkavosť, chcú všetko hneď a teraz!), ale mne sa to tak dlhé na prvorodičku nezdalo. Po administratívnom príjme nasledovalo vyšetrenie, kde mi pán doktor povedal, že som už otvorená na 4 cm a že všetko pekne postupuje. Po absolvovaní prípravy sa pôrod rozbehol. Nastali silné kontrakcie a za hodinku a pol bol náš malý synček na svete. Manžel sa toho samozrejme zúčastnil a bol mi skutočnou oporou, ktorú žena v takej chvíli veľmi ocení. Tá chvíľa, keď nám ho ukázali bola neopísateľná. Obaja sme plakali. Ja som si zaslúžene vydýchla, že som to prežila a na svet som priviedla za pomoci lekára a zlatých sestričiek nového človiečika. Tým chcem len povedať, aby sa maminky, ktorých táto udalosť ešte len čaká, že sa nemajú čoho báť. Že keď nastane „tá chvíľa“, že budú presne vedieť, čo majú robiť. Každej budúcej maminky želám aspoň taký pôrod ak nie lepší, ako som mala ja. Držím Vám palce. S pozdravom Monika