Interrupcia

Možno si niektorý ľudia tvrdia, že interupcia je vec s ktorou môže súhlasiť len bezcitný človek a človek ktorý nemá srdce a rozum na mieste. Rešpektujem názor každého,no nie každý ktorý tieto veci tvrdí vie o čom to všetko v skutočnosti je. Je ľahké odcudzovať ženu zato čo spravila ale nikto nevie čo tá žena v skutočnosti prežíva a aké má na to dôvody. Ja sama som tvrdila celý život že je to niečo čo by som nikdy nespravila nech sa ocitnem v akejkoľvek situácií a bola som proti tomu. S priateľom sme boli spolu 9 mesiacov. Antikoncepciu som nemohla brať kvôli zdravotným problémom a prezervatív sme používali za každých okolností. Dávali sme si teda stále veľký pozor,až prišiel deň kedy som očakávala príchod menštruácie.Prvý deň nič,druhý, tretí až to bolo už 16 dní. Ja som s menštruáciou mala stále problémy. Prišla si kedy chcela a tak som ani neverila že by som mohla byť tehotná.Ale pre istotu som si spravila test. Test vyšiel pozitívny. Tak som sa šla presvedčiť k mojej gynekologičke. A tá mi povedala že som v piatom týždni tehotenstva. Dieťa som si neplánovala pretože som ešte študovala a mala som dva roky do konca štúdia. A vôbec dieťa nebolo u mňa ani len v úmysle. A tak som nevedela čo mám robiť. Slzy mi stekali po lícach a kolená sa mi triasli. Spísali sme papiere a povedala som že dieťa si zobrať nedám.Priateľ ma čakal v čakárni a ja som vybehla a rozplakala sa ako malé decko.Jediné čo som v tej chvíli potrebovala bola jeho opora.Povedal mi že to spolu zvládneme a všetko bude dobré.Prišla som domov a oznámila to mamine. Nemala dôvod ma karhať ani nič podobné pretože som bola už dávno dospelá ale stále mala právo povedať si svoj názor.Jej názor bol ten,že nech sa rozhodnem akokoľvek stále bude pri mne stáť.Lenže finančnú pomoc pri starostlivosti o dieťa som od nej čakať nemohla pretože ju čakali dve ťažké operácie, šéf jej v práci neplatil tak ako by mal a na našu výchovu s bratom bola už 11 rokov sama pretože nám umrel ocino. Bola to ťažká predstava že budem musieť ukončiť štúdium a ostať na materskej. Priateľ by musel nastúpiť taktiež do práce lenže kde dnes zoberú človeka bez maturity? Ale to mi bolo vtedy ukradnuté a myslela som len na to ešte nenarodené dieťatko a stále tvrdila že si ho vziať nenechám. Až keď priateľ prišiel domov a oznámil to jeho mame. Tá mi zavolala a povedala veci po ktorých som mala pocit že sa mi len sníva.Moje dieťa má byť postihnuté? To teda nie. Povedala mi, že jej je ľúto že nám to skôr neoznámila ale nečakala že sa môže stať toto. Jej manžel mal ťažko postihnutých súrodencov. Ona bola už 2 krát na vyškrabe pretože jej genetici zistili, že by bolo bábo postihnuté. Mala všetky papiere kde to bolo napísané takže som vedela že mi neklame. A lekári tvrdili že s mojím priateľom by sme mali na 99% postihnuté bábo. Keby chceme zdravé on by musel na vyšetrenia. Odber krvi, moču, spiermií atd... Kompletné vyšetrenia. Nevedela som čo mám robiť. Otázka bola či to všetko risknem alebo nie. Ja som to chcela risknúť pretože som stále tvrdila že to dieťatko môže byť zdravé. Ona mi každý deň volala a hovorila mi o tom aké to môže byť keď sa mi narodí postihnuté dieťa, aký to bude pohľad, aké starosti prídu a všetko okolo toho. Priateľ bol z toho zničený natoľko že jeho matka mu nahuckala do hlavy že bude mať postihnuté dieťa a nech mi dohovorí aby som si to zobrala. Keď mi povedal že najlepšie riešenie by bolo zobrať si to nevedela som čo povedať. Bol jediným človekom od ktorého som čakala oporu a pochopenie. Stačilo mi keby mi povie, aby som si to nedala zobrať a nie aby som si to zobrať dala. Mama mi síce hovorila nech sa rozhodnem ako to cítim ja ale povedala mi mnoho názorov a vecí do budúcnosti. Bol víkend a v pondelok som bola u gynekologičky oznámiť ako som sa rozhodla. So slzami v očiach som tvrdila raz tak a raz tak. Myslela som na to všetko čo mi bolo povedané. Gynekologička mi potvrdila že dieťa postihnuté môže byť a pokiaľ si to chcem dať zobrať tak do 8 týždňa sa robí len mini interrupcia a od 8 do 12 výškrab. Povedala mi, že teraz to je ešte len plod a ani sa to nehýbe a dokonca tomu ešte nebije ani srdiečko. Lenže pre mňa to nebol len plod. Síce to boli len 3 dni čo som sa dozvedela že som tehotná ale za tie tri dni to už bola súčasť môjho života. Rozmýšľala som už všelijako ale stále som si predstavovala budúcnosť môjho dieťaťa, čo keď nebude mať to čo bude najviac potrebovať, čo keď nás nechá otec a ja ostanem sama? Potom všetkom som si nemohla byť ničím istá. Bola zo mňa čistá troska. Bola som sklamaná z ľudí od ktorých by som to vôbec nečakala no hlavne sama zo seba. Všetko to bolo len a len na mne. Ten kto nezažil tie pocíti nevie o čom to všetko je. A tak som podpísala papiere so súhlasom na zákrok. V utorok som šla na krv a v stredu prišli výsledky. Už len na EKG a vo štvrtok ma to všetko čakalo.Ráno na siedmu prísť. Prišla som tam a pokým som sedela a čakala na príjem som rozmýšľala či sa neotočím a neodídem domov. A v tom sa ozvalo: "ďalší na príjem". Bola som tam posledná čiže som tam vošla s trasúcim sa žalúdkom, kolenami a hlasom. Asi po piati krát som podpísala papier na žiadanie lekára o súhlas celého prebiehania zákroku. Potom sa nám otvorili dvere a mali sme vojsť dnu. Rozmýšľala som či tam vojdem, pretože cesty späť už potom z tade niet. Sestrička už druhýkrát povedala nech vojdeme dnu. Tak som teda vošla. Slzy mi stekali po tvári a padali jedna za druhou. Dali ma do predoperačky. Po vyše hodine čakania mi dali tabletku na oblbnutie a asi o pol hodinku ma brali na operačku.S plačom som im hovorila nech mi nič nerobia,nech mi to neberú no brali ma už iba ako oblbnutú z oblbovačky. Pichli mi injekciu dožili a ja som sa už zobudila len na izbe ani neviem kedy. Myslela som si, že to všetko sa mi len snívalo, no keď som sa pozrela na miesto kde som a na injekcie v mojich rukách pochopila som že to nebol len sen. Tie pocity, ktoré som si prežila boli neopísateľné. O dve hodiny na to som volala domov že môžu prísť pre mňa. Odchádzala som ako človek, ktorý žije už iba preto lebo musí. Cítila som sa vinná za všetko to čo som dopustila. Cítim sa tak aj teraz a keby sa dá čas vrátiť späť,dnes už tam nie som. Chcela som len aby môj príbeh bol zverejnený práve preto,aby ženy, ktoré sa nevedia ako rozhodnúť porozmýšľali nad tým čo idú spraviť. Tým že si to dajú zobrať budú mať výčitky do konca života ale možno tým že si to nechajú tomu dieťatku ublížia ešte viac, pretože dieťatko potrebuje lásku a pokiaľ tú lásku nedostane šťastné nikdy nebude. Ale ja viem jedno: dostala som od boha dar ktorý som neprijala. Keby sa dá čas vrátiť späť nikdy nespravím to čo som spravila. A dúfam, že raz v živote príde ten deň keď budem môcť počuť od vlastného dieťaťa slovo mama a budem sa môcť pozrieť do tých nádherných očí, pre ktoré by každá mama spravila čokoľvek na svete.